Od vianočnej milosti po dospelosť
(1886-1894)
A práve túžba milovať Ježiša dostáva nový rozmer od takzvanej „milosti Vianoc“ (porov. Rkp. A, 44vo-45vo), keď „vyrástla z detských rokov“ (Rkp. A, 45ro), alebo lepšie vyjadrené, keď znovu našla svoju detskú povahu, hoci začala brať život vážne (porov. tamže, 13ro).
Terezka si veľmi dobre uvedomuje, čo sa stalo. V tú noc ona, ktorá „bola ešte v detských plienkach, (…) v jednej chvíli vyrástla“ (tamže, 44vo); inými slovami: jej spomalený emocionálny vývin, ktorý jej doposiaľ nedovoľoval prestať krúžiť okolo seba samej, sa náhle zvrtol, takže zrazu bola schopná vidieť potreby druhých viac ako iné deti v jej veku! Píše o tom: „Dielo, ktoré by som nemohla vykonať za desať rokov, Ježiš urobil v jednej chvíli, uspokojil sa s mojou dobrou vôľou, ktorá mi nikdy nechýbala“ (tamže, 45vo). A vzápätí pokračuje: „Urobil zo mňa rybára duší. Pocítila som veľkú túžbu pracovať na obrátení hriešnikov, túžbu, akú som nikdy predtým nepocítila tak živo… Slovom, pocítila som, že do môjho srdca vstupuje láska k blížnemu, potreba zabúdať na seba, aby som robila radosť iným, a odvtedy som bola šťastná!“ (tamže)
Od tohto okamihu Terezka túži nielen milovať Ježiša, ale aj „vzbudzovať k nemu lásku u iných“ (TL 220,1vo), i keď citované vyjadrenie pochádza až z posledného roku života. (10) Dostáva sa z kruhu svojej uzavretosti a začína túžiť po spáse duší (porov. Rkp. A, 45vo). Najprv sa modlí len za „veľkých hriešnikov“ (tamže), akým je jej „prvé dieťa“, popravený zločinec Henri Pranzini (porov. ibidem, 45vo‑46vo); neskôr, keď na púti do Ríma v spoločnosti kňazov pochopí, že je to potrebné, chce sa stať „apoštolom apoštolov a modliť sa za nich“ (ibidem, 56ro; porov. aj tamže, 69vo).
Dá sa povedať, že v dobe od milosti Vianoc až po vstup do kláštora (čiže od 25. decembra 1886 do 9. apríla 1888) je Terezka svojou eschatologickou túžbou po nebi vedená k inkarnačnej túžbe angažovať sa na zemi. V tomto období nie sú však ešte tieto dve oblasti navzájom tak hlboko prerastené, ako by mali byť; no veľkým pokrokom je už fakt, že okrem neba jestvuje v duchovnom smerovaní mladého dievčaťa už aj zem.
Čo sa nepodarilo úplne pred vstupom do kláštora, podarilo sa v priebehu počiatočnej rehoľnej formácie: tieto dve oblasti Terezkinho duchovného života sa začínajú významne prepojovať. Vrcholným vyjadrením dokončenia tohto procesu je poézia, nazvaná Môj dnešný spev (11), ktorú si dovolím bližšie analyzovať v druhej časti svojho príspevku. Na tomto mieste stačí len upozorniť na hlavnú myšlienku: k tomu, aby Terezka mohla milovať Ježiša a mohla sa s ním definitívne stretnúť v nebi, nemá nič okrem dnešného dňa (porov. refrén rien qu’aujourd’hui – „dnešok práve len“). Dnešok je istou cestou, ktorá vedie do večnosti.
V čase, keď sa Terezka stala dospelou, (12) môžeme teda pozorovať harmonické prepojenie neba so zemou: túžba po nebi vedie k túžbe angažovať sa na zemi a angažovanosť na zemi je jediným prostriedkom, ako dôjsť do neba!