Na prahu večnosti
(1894-1897)
Týmito „veľkými pretekmi“ či presnejšie „behom obra“ (13) (Rkp. A, 44vo) je ideálne pripravené posledné, najvýznamnejšie obdobie Terezkinho života: v tomto čase sa totiž obetuje Milosrdnej Láske (9. júna 1895; porov. Rkp. A, 84ro), objaví svoju malú cestu (pred koncom roka 1895; (14) porov. Rkp. C, 2vo-3ro), spozná svoje povolanie v Cirkvi (v júli–auguste 1896; (15) porov. Rkp. B, 3ro-vo) a naučí sa, čo znamená opravdivo milovať blížneho (jar 1896 – leto 1897; (16) porov. Rkp. C, 11vo-22ro).
Všetky tieto skutočnosti spôsobia, že sa Terezka aj vo veci vzťahu túžby po večnom živote a prežívania prítomného okamihu dostáva ešte ďalej: už jej nestačí, aby nebo a zem jestvovali harmonicky spolu, začínajú sa vzájomne prenikať, až stotožňovať. (17)
Dobre je to vidieť na jej výroku z posledných mesiacov života: „Nemyslím si, že by som mala po smrti viac, ako mám už v tomto živote. Uvidím Pána Boha, to je pravda, ale pokiaľ ide o to, aby som bola s ním, tak to som s ním už teraz na zemi“ (ŽZ 15.5.7).
Terezka môže niečo také povedať napriek strašnej skúške noci viery, ktorá sa pritom bezprostredne vzťahuje k jej vnímaniu (alebo skôr nevnímaniu!) neba: „Vrelemilovaná matka, možno sa vám zdá, že svoju skúšku zveličujem. Naozaj, ak súdite podľa citov, ktoré vyjadrujem v básničkách, čo som zložila v tomto roku, musím sa vám javiť ako duša naplnená útechou, pre ktorú sa závoj viery takmer roztrhol, a jednako… pre mňa to už nie je závoj, ale múr, ktorý sa dvíha až k nebesiam a zakrýva mi hviezdnu oblohu… Ak spievam o nebeskom šťastí, o večnom vlastnení Boha, nepociťujem pritom nijakú radosť, lebo spievam jednoducho o tom, čo chcem veriť. Pravda, tenučký lúč slnka niekedy osvieti moje temnoty, a vtedy na chvíľu skúška prestane, ale potom mi spomienka na tento lúč nespôsobuje radosť, lež vracia mi ešte hustejšiu tmu“ (Rkp. C, 7vo).
Nejde o žiadnu pretvárku, Terezka je jednoducho schopná žiť z viery, bez zmyslových útech. A tak na jednej strane skusuje strašnú temnotu „stola plného horkosti, kde jedia biedni hriešnici“ (tamže, 6ro) a na druhej strane sa teší na sladkosť Ježišovho úsmevu, ktorý ju privíta v nebi (porov. napr. TB 33, 17n.).
A keďže sa pre Terezku v tomto záverečnom období stotožní nebo so zemou, nielenže začína žiť nebo už na zemi, aj keď vo viere, (18) ale aj večný život začína vnímať ako spojený so zemou. Je známy Terezkin výrok o „daždi ruží“ (porov. ŽZ 9.6.3), ktorý si vypožičala zo životopisu svätého Alojza z Gonzagy, ktorý sa čítal v refektári v prvých mesiacoch roku 1897 a podľa ktorého mal istý kanonik videnie svätca hádžuceho naň ruže na znamenie jeho blížiaceho sa uzdravenia. (19) Tento obraz je ale v skutočnosti len jedným z vyjadrení Terezkinho aktívneho ponímania večného života. Abbému Bellièrovi, napríklad, píše: „Ubezpečujem Vás, jediné, po čom túžim, je Božia vôľa, a priznám sa, že keby som v Nebi nemohla pracovať na Božiu slávu, radšej by som zostala vo vyhnanstve“ (TL 220,2r). A otcovi Roullandovi ešte výraznejšie píše: „Ach, milý brat, cítim, že Vám budem oveľa užitočnejšia v Nebi ako na zemi (…). Rátam s tým, že v Nebi nebudem nečinná, mojím želaním je pracovať ďalej pre Cirkev a pre duše, žiadam si to od Pána Boha a som si istá, že ma vypočuje. Milý brat, vidíte, že ak už opúšťam bojové pole, nie je to s egoistickou túžbou oddýchnuť si, pomyslenie na večnú blaženosť sotva rozochveje moje srdce (…). Do nebeskej Vlasti ma priťahuje Pánova výzva, nádej milovať konečne tak, ako som túžila, a myšlienka, že budem môcť vzbudiť lásku k nemu v mnohých dušiach, ktoré ho budú večne zvelebovať“ (TL 254).
Bez preháňania preto napísal významný francúzsky mysliteľ Jean Guitton, že v deň pohrebu sa v prípade Terezky nemalo spievať Requiem aeternam, ale Actionem aeternam, čiže nie „Odpočinutie večné“, ale „Čin večný daj zomrelým, Pane…“. (20)
Terezka je totiž dôsledná: ak žije už teraz vierou v nebi, nebude môcť v nebi žiť inak ako žila na zemi, kde sa celá, najmä v posledných troch rokoch života, vydávala v láske!