Eschatologické túžby v detstve
(1873-1886)
Terezkino detstvo je jednoznačne eschatologické, možno povedať, že až extrémne. To je síce pochopiteľné s ohľadom na dobovú zbožosť jej prostredia (t.j. francúzskej malej a strednej buržoázie konca 19. storočia), no z pohľadu detskej psychiky ide o niečo skôr výnimočné: aj keď totiž malé dieťa zvyčajne priveľmi nerozlišuje medzi prirodzeným a nadprirodzeným svetom (takže v nadprirodzenom je doma rovnako ako v prirodzenom!), predsa len má z dôvodu svojho egocentricky (5) posadeného vnímania sveta tendenciu skôr zameriavať sa na to, čo je bezprostredné a hmotné, ako na to, čo je vzdialené a duchovné.
Už z prvých spomienok je však zrejmé, že Terezkina existencia je od počiatku celá zameraná na večný život: v dvoch rokoch praje smrť svojej milovanej mamičke ako aj ockovi, lebo vie, že po smrti sa ide do neba (por. Rkp. A, 4vo); v troch rokoch sa znepokojuje, či tam ona sama pôjde (porov. tamže, 5vo), lebo vie, že „tam hore v modrom nebi“ je Pán Boh (por. tamže, 11ro); z toho istého dôvodu má už vtedy rada diaľavy, ktoré jej pripomínajú veľkosť Boha (tamže, 11vo); prvé slovo, ktoré vie sama prečítať, je „nebo“ (tamže, 13vo); neskôr (v časoch, keď už býva v Buissonnets) ju príroda na rybačke s otcom vedie k tomu, že sa jej zem zdá vyhnanstvom a ona sníva o nebi (tamže,14vo), podobne ako zostarnutý chlebík na olovrant jej pripomína, že „až v nebi bude radosť bez mrakov“ (tamže).
V šiestich rokoch bol pre ňu tento spôsob uvažovania už celkom samozrejmý: v nedeľu popoludnie, ako píše, „vzdychala som za večným odpočinkom v nebi, za Nedeľou vo Vlasti, kde slnko nezapadá!“ (tamže, 17vo); keď si prezerala hviezdy a videla medzi nimi skupinu zoradenú do tvaru „T“, ukazovala ich oteckovi a hovorila, že na nebi je napísané jej meno (porov. tamže, 18ro); spomína, že keď uvidela prvýkrát more, „jeho majestátnosť i hukot vĺn hovorili mojej duši o veľkosti a moci Pána Boha“ (tamže, 21vo); keď pozorovala nádherný západ slnka, rozhodla sa, že svoju dušu nikdy nevzdiali z Ježišovho dohľadu, „aby sa pokojne plavila k nebeskej vlasti!…“ (tamže, 22ro). V siedmich alebo ôsmich rokoch konala vnútornú modlitbu nevediac, že ide o modlitbu, pričom obsahom jej „rozmýšľania“ je „Pán Boh, život, VEČNOSŤ“ (tamže, 33vo). A keď v jedenástich rokoch prvý raz prijíma eucharistiu, plače, lebo „ak sa srdca zmocní všetka nebeská radosť, nemôže ju srdce vo vyhnanstve zniesť bez prelievania sĺz…“ (tamže, 35ro). (6)
Vidíme, že pre Terezku je nebo a večný život Vlasťou, domovom, zatiaľ čo zem je len Vyhnanstvom. Skutočný život sa žije až po smrti. Tento spôsob vyjadrovania Terezke ostane po celý život, (7) takže ešte tri mesiace pred smrťou povie: „Život nie je smutný! Naopak, je veľmi veselý. Keby ste povedali: ‘Vyhnanstvo je smutné,’ chápala by som vás. Ľudia robia chybu, keď dávajú meno život tomu, čo sa má skončiť. Toto pravé meno máme dávať len nebeským veciam, tomu, čo nikdy nemá zaniknúť. A v tomto zmysle život nie je smutný, ale veselý, veľmi veselý!…“ (8)
Od počiatku teda vidíme v Terezkinom živote jej veľkú túžbu po nebi. Je to, spolu s túžbou po svätosti a s túžbou milovať Ježiša, jedna z troch stálych túžob tejto svätice: ak sa jej ostatné duchovné túžby objavia až neskôr, alebo v určitom okamihu života sa naopak stratia alebo u nich dochádza k veľkej premene, tieto tri ostávajú stále a v podstate nemenné. (9)
Spoločná existencia týchto troch túžob je veľavravná, lebo vyjadruje jedno zo základných presvedčení svätice: aby sa Terezka mohla dostať do neba, musí sa stať svätou, a svätou sa stane, ak bude vedieť celým svojím životom milovať Ježiša!