Prítomný okamih v láske – jediná cesta k večnému životu
Pokúsme sa teraz vyvodiť z týchto dvoch Terezkiných básní, o aký duchovný postoj sa treba usilovať, aby mohol človek vyváženým spôsobom žiť v perspektíve večnosti a zároveň sa naplno zapojiť do pozemského diania.
Je treba vyjsť z jestvujúceho napätia: na jednej strane túžba po nebi, po večnom živote, po spoločenstve s Bohom (Terezka by povedala: po Vlasti a po skutočnom živote), na druhej strane obmedzenosť pozemského života, neschopnosť celým srdcom odovzdať sa Pánovi a zvody nevhodného prostredia (Terezka by povedala: smutné vyhnanstvo, cudzí breh). Zdá sa, že v tomto napätí sa nedá žiť: človek je roztrhnutý medzi nebom a zemou; ešte nie je nebešťanom, aj keď už je jeho „kandidátom“, a už nie je len pozemšťanom, aj keď ešte žije na tomto svete. Nedá sa v tom dýchať, človek si s tým nevie rady.
Prvý Terezkin objav spočíva v tom, že netreba toto napätie vnímať ako zbytočné alebo dokonca nevhodné či nebezpečné. Je plodné a do istej miery dokonca potrebné! Dnešná teológia hovorí v tomto zmysle o vzájomne sa dopĺňajúcich duchovných antinómiach (protikladoch), ktoré sú plodom pôsobenia tretej božskej Osoby, a nie výsledkom náhody alebo dielom nepriateľa: „Duch svätý je princípom duchovných antinómií. Vo veľkonočnom tajomstve usporiadal pozemské skutočnosti a obetoval ich, aby sa mohli objaviť prvopočiatky Božieho kráľovstva. Vedie ľudskú existenciu k otvorenosti plnšej ľudskosti, ale vedie ju aj k zakotveniu mimo seba, do Božej harmónie lásky. Dáva nám Božiu silu ku vteleniu do našich pozemských dejín, ale vedie nás v ústrety k Bohu, z tohto času do času eschatologického. Môžeme vnímať účinky spásy v prítomnosti, ale túžime po nej ako po dare, ktorý je predmetom budúcnosti…“ (28) Takéto antinómie netreba (ba ani to nie je dobré!) odstrániť, lež naučiť sa prežívať ich v harmonickej syntéze.
Druhý objav spočíva v základnom zakotvení v jednom z protikladných pólov, v prípade Terezky v póle eschatologie, vertikalizmu či emerzie (vydelenia sa zo sveta). V tom svätica prijíma dobový model a nikdy v tom u nej nedôjde k zmene: vždy ostane prednostne zameraná na večný život. To vidno aj v obidvoch analyzovaných básnických skladbách: túži po nebi a zem vníma ako vyhnanstvo.
No tretí objav, tak výrečne vyjadrený v Mojom speve pre dnešok, spočíva v objave dialektického vzťahu medzi obidvoma pólmi: čím viac človek túži po nebi, tým viac má žiť na zemi, a čím menej sa zaoberá zemou, tým väčšie je nebezpečenstvo, že sa minie s nebom! Terezka, ako aj my, má len dnešný deň na to, aby „pripravovala večnosť“ svojou láskou k Ježišovi, ktorá, ak je autentická, vedie vždy aj k láske k blížnemu!
Štvrtý objav spočíva v nájdení bodu, ktorý je schopný zmieriť v sebe všetky duchovné antinómie v harmonickej syntéze a umožniť veriacemu kresťanovi, aby ju žil: tým bodom je Kristus, či už v tajomstve eucharistie (tak v ôsmej až desiatej strofe Môjho spevu pre dnešok) alebo obecnejšie v tajomstve láskyplného, snúbeneckého vzťahu medzi Snúbencom Kristom a snúbenicou-veriacim (v druhej strofe Ako chcem milovať). Aj tu súčasní teológovia súhlasia a podávajú dve základné zdôvodnenia: „Keď sa Slovo stalo telom, neodstránilo protiklad ľudského života, ale premenilo ho v počiatok nového života. Kristovým príchodom sa každé naše protivenstvo (dokonca aj smrť) môže stať súčasťou cesty, ktorá vedie k vykúpeniu a dáva nám skusovať harmóniu nebeského pokoja. Prečo práve prežívanie protikladov v Kristovi nás vedie k spáse? Pretože sme boli ‘s Bohom uzmierení smrťou jeho Syna’ (Rim 5,10). V každom svojom vnútornom a spoločenskom nesúlade môžeme sprítomniť Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie (Flp 1,20).“ (29) „Kristus je najvyššou konkretizáciou tajomstva. Všetko stvorené bytie participuje na rôznych úrovniach na tajomstve Krista (porov. Ef 1,10; Kol 1,16-20) a je mu analogické. (…) Preto chalcedonské ‘riešenie’ (30) musí byť rešpektované – pod hrozbou absurdity a najhorších, aj praktických dôsledkov – na všetkých úrovniach vedeckého bádania ako aj praktického života.“ (31) Len Kristus vie zmieriť večný život s prítomným okamihom, lebo on nás zmieril s Otcom i medzi nami navzájom (princíp vykúpenia), a len on ich môže zjednotiť, lebo v svojej Osobe zjednotil božskú a ľudskú prirodzenosť (princíp vtelenia).
Práve preto sa Terezka nemýli, keď – skôr intuitívne ako v plnom teologickom pochopení – hľadá riešenie svojej dilemy v Kristovi. Prítomný okamih s jeho nástojčivou požiadavkou lásky k blížnemu je jedinou cestou k večnému životu a dokonalej láske k Bohu práve preto, že „sa Slovo stalo telom“ (Ján 1,14a) a že Kristus „v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom“ (Ef 2,16). Ak sa Kristovo telo (princíp vtelenia) stáva nástrojom spásy (princípom vykúpenia), potom sa prítomný okamih stáva nástrojom večného života v tajomstve Ježiša Krista.