„Dnešok práve len“
Poézia Môj spev pre dnešok vznikla na základe rozhovoru Terezky s rodnou sestrou Máriou, s ktorou sa svätica rozprávala na jar roku 1894 o „veciach onoho sveta“ a o krátkosti pozemského života. (22) Zatiaľ čo Mária tu bola pod vplyvom básnika Lamartina nastavená skôr negatívne, Terezka obrátila jeho konštatovanie „A my máme pre seba len dnešok“ (z básne L’Homme) a prezentovala ho pozitívne: „Čo má pre nás význam, je dnešný deň“. (23) Dôvodom je, že len „dnes“ môžeme prijímať Božie milosti a len „dnes“ môžeme odpovedať na jeho lásku svojou láskou.
Zásadnú výpoveď v tomto zmysle nachádzame už v prvej strofe, kde svätica spieva: „Môj život je len chvíľka, pominuteľná hodina / môj život je len jediný deň, ktorý mi uniká a uteká / ty vieš, ó môj Bože, že (pre to) aby som ťa milovala na zemi / mám len dnešok!…“ (24) Túto prvú strofu môžeme chápať ako zhrnutie celého posolstva skladby, pričom vyjadrenie je paradoxné: život sa míňa, je nestály, uteká nám, a predsa – aby sme mohli milovať Boha na tejto zemi (a nič iné nás k večnosti neprivedie!), máme len tento dnešok, ktorý mizne!
Terezka si je však takisto vedomá, že zo svojich síl nie je schopná milovať, a tak v nasledujúcich strofách (druhej až štvrtej) prosí Ježiša, aby ju posilňoval v jej slabosti a nestálosti. (25) Vedomá si pominuteľnosti života vie, že čoskoro bude „na večnom brehu“ (v. 17), a tak si vyprosuje, aby k nemu bola vedená jeho láskou (piata až siedma strofa). Zaznieva tu jednak jej typická téma zdarmadanosti spásy, ako aj téma intímneho prebývania s Pánom.
Myšlienkový stred básne je ale eucharistický: Ježiš, živý nebeský Chlieb, v nej prebýva len v dnešný deň (ôsma strofa) a vďaka tomu na Terezke ako na ratolesti môže dozrieť strapec hrozna, totiž duše, ktoré k nemu privedie (deviata a desiata strofa)! Perspektíva je typicky jánovská: nielenže formálne vychádza zo šiestej a pätnástej kapitoly Jánovho evanjelia, ale aj obsahovo vyznieva rovnako: eucharistia je dar života ako aj plodnosti! Ak neprinášame plody, sme suché ratolesti. Terezka tu môže nadviazať na svoju skúsenosť túžby po spáse duší, ktorá sa v nej rodí po milosti Vianoc, keď je oslobodená od uzavretosti do seba.
Potom, čo vzýva na pomoc Pannu Máriu a svojho strážneho anjela (jedenásta a dvanásta strofa), prichádza vrchol básne: „Pane, chcem ťa vidieť, bez závoja, bez mraku / ale ešte vyhnaná, ďaleko od teba, vädnem, / nech mi nie je skrytá tvoja láskyplná tvár / len pre dnešok.“ (26) Terezkina túžba po nebi, ktorú sme u nej videli už v detskom veku, sa pretvára v biblickú túžbu „vidieť Pána“ (por. Ján 20,25), či už je to v nebi (svätica by povedala „vo Vlasti“), alebo na zemi („vo vyhnanstve“), a preto chce, aby jej nebola skrytá tvár Pána: netúži bezprostredne po nebi, vie, že to skôr či neskôr príde (porov. piata a štrnásta strofa); ba netúži ani po videniach, ktoré nemáva; túži len po tom, aby ju Ježiš miloval a posilňoval v jej láske k Nemu, v láske, ktorá prináša plody v modlitbe.
Záverečná strofa upresňuje Terezkin vzťah k večnosti: áno, príde „deň“, keď bude navždy v nebi, vo „večnom dnes“ (v. 56); potom bude spievať s lýrou anjelov, ale teraz je tu a má dnešok na to, aby milovala v sile Ježišovej lásky!